ArtKolekcia
Edgar Allan Poe
Zápas svetla a tieňa: Vizionári temnoty
Tieň a svetlo
Rok 1843 bol rokom zápasu. Nie je to tak dávno, čo sme sa s manželkou Virginiou presťahovali do domu na rohu Siedmej ulice a Spring Garden vo Philadelphii. Bola to strohá tehlová budova, kde sa tieň a svetlo prelínali v nekonečnom zápase, akoby už samotné miesto predurčovalo, aké príbehy tu budú vznikať. Virginia si už dávno ľahla spať. Tma za oknami bola hlbšia ako zvyčajne a tisla sa oproti sklu akoby nebolo nádeje na ráno. Kostolná vež odbila polnoc a práve som dokončil posledné úpravy Čierneho kocúra. Ten príbeh vyrastá priamo z hlbín ľudskej viny a temnoty duše…
Ticho panujúce v dome prerušil šuchot na podlahe. Z temnoty tam vonku popod dvere prekĺzol list – pomaly sa šinul po dreve ako jazyk hada, ktorý zakúša chuť vzduchu. Vstal som zo svojho miesta za písacím stolom, urobil pár krokov, ktoré sa domom rozliehali ako dunenie a vzal som ho do rúk. Pečať niesla znak bielej myši. Vedel som, čo to znamená. Bol to znak SnowMouse Publishing – vydavateľstva, ktoré spájalo slová a obrazy do nesmrteľného celku.
Ubehlo niekoľko dní. Sedel som oproti Anne Olejárovej – žene, ktorá nosila retiazku s pečatidlom snežnej myši. Jej kroky sprevádzajú tiene príbehov, ožívajúcich pod jej rukami. Bola vydavateľkou a spisovateľkou, ktorá verila, že literatúra je oveľa viac než len súbor písmen usporiadaných do slov, viet a dejového oblúka. Verila, že dobrý príbeh, ak sa má docieliť maximálneho účinku, sa má dať nielen čítať, ale aj vidieť. Že má mať aj svoju vizuálnu dušu. Jej oči, v ktorých sa zrkadlilo svetlo sviečky, ma pozorovali s úprimným záujmom.
„Pán Poe,“ povedala ticho, „vaše dielo je ako prechádzka po okraji priepasti. Má hĺbku, temnotu a krásu, ale chýba mu niečo… niečo, čo ho prepojí s iným svetom a tým ho urobí ešte skutočnejším. Potrebuje obrazy, ktoré budú silné, temné a krásne rovnako ako vaše slová.“
Pozrel som na rukopis ležiaci na stole a v hlave sa mi formovali neurčité vízie. „A kto dokáže niečo také stvoriť?“ spýtal som sa.
Anna sa mierne usmiala. „Našla som umelca, ktorý dokáže vaše príbehy premeniť na obrazy – hlboké, tajomné, ako vaše slová. Jeho meno je Julo Nagy. Ako ilustrátor vie preniknúť do podstaty vášho diela. Ako dizajnér dokáže spojiť všetky prvky do dokonalej jednoty.“
Zápas čierneho a bieleho
Čoskoro po tomto rozhovore začal Julo pracovať na ilustráciách k Čiernemu kocúrovi. Jeho prvé návrhy boli vektorové obrázky – precízne vypracované, dokonalé vo svojej presnosti, ale chladné a bez života, ako kusy nádherného mramoru. Keď ich Anna prvýkrát uvidela, chvíľu na ne len ticho hľadela.
„Pán Nagy, chýba im duša,“ vyriekla napokon. A potom dodala: „Chcem ich urobené ručne.“
Táto veta zmenila všetko. Julo, navyknutý na digitálnu presnosť každej línie, musel siahnuť k zručnostiam z minulosti. Vzal do rúk zaprášené grafické nástroje – tie, ktoré kedysi poznal, no dávno ich opustil. Začal hľadať spôsob, ako spojiť staré remeslo s moderným svetom.
Jeho pátranie ho priviedlo do alchymistickej dielne Molotow – miesta, kde sa tradícia stretáva s inováciou. O svojom objave napísal Anne v liste:
„Prišiel som tam hľadať presnosť a našiel som mágiu. Markery série One4Allan, vytvorené mágom Jürgenom Feuersteinom, sú viac než len nástroje. Sú to srdcia – čierne a biele – ktoré pulzujú životom. Pružinové pumpy rozhýbavajú ich tekutú dušu cez úzke žily až k špičke, kde sa premieňa na čierne tiene a biele lúče svetla. Každý úder pumpy je ako úder srdca – presný, neúnavný, nesmrteľný.“
Ilustrácie k Čiernemu kocúrovi boli dokonalé. Temné a surové, s jasne viditeľnými stopami čierno-bieleho zápasu. Anna ich priniesla na ďalšie stretnutie do domu na Siedmej ulici a s nadšením ich predo mnou rozložila.
„Pozrite, pán Poe,“ vyhŕkla nedočkavo, čo bolo pre jej miernu povahu neovbyklé. „Tieto ilustrácie sú presne tým, čo váš príbeh potreboval. Sú jeho dušou!“
Julo mi neskôr v dôvernom rozhovore o svojom procese povedal viac: „Každý ťah bol bojom medzi čiernym a bielym markerom. Čierny vytváral temnotu – línie, tiene, šrafúry – a biely tej temnote vzdoroval. Mazal, opravoval, prehlboval kontrasty a oslobodzoval tvary z temnoty. Tento zápas sa zdal byť nekonečný, až kým obe strany neobjavili vzácnu harmóniu, ktorá sa v prostom ľudskom jazyku nazýva krásou.“
Brány do neznáma
„Vidíte, pán Poe?“ povedala Anna. „Tieto ilustrácie nie sú len ozdobou. Sú kľúčom. Každý ťah, každá línia tu posilňuje účinok. Čierna a biela, temnota a svetlo, našli dokonalý kompromis.“
„A čo bude ďalej?“ spýtal som sa omámene, načisto uhranutý obrázkami, ktoré akoby mi vyhŕkli z duše.
Anna sa zasnene zahľadela von oknom. „Vidím vír, desivý Maelström, ktorý nie je len živlom prírody, ale aj strašidelnou tvárou osudu. Vidím Zlatého skarabea, ktorého krása ukrýva a zároveň odhaľuje desivú lebku – symbol smrti. Vidím vaše príbehy, pán Poe, pretvorené do obrazov, ktoré budú rovnako nesmrteľné ako vaše slová…“
Pozrel som sa na finálne ilustrácie a pochopil som, že Julo Nagy stvoril viac než len obrazy. Bola v nich podstata mojich príbehov, boli to brány do sveta, ktorý som vytvoril – sveta, kde čierna a biela vedú nekonečný zápas, až kým nenájdu krásu.
Príbehy Edgara Allana Poea žijú. A ruka? Tá kreslí ďalej.
Podľa námetu Jula Nagya, s priateľom z inej dimenzie Charlesom G. P. Thornom. Literárne spracovala Anna Olejárová.
Zdeno Kolesár o kolekcii Edgar Allan Poe
„Ak porovnáme akrylové ilustrácie ku knihám E. A. Poea, Čierny kocúr, Zlatý skarabeus, Zostup do Maelstromu, evokujúce staré drevorezy a počítačové koláže sprevádzajúce básne Otevřené nebe Jiřího Ortena, je zrejmé, že Julo Nagy nehľadá jednotný autorský koncept, ale práve naopak v napätí prístupov a médií nachádza autentické plody svojej práce. A to je napokon konštanta celej tvorby tohto obojživelníka prekračujúceho hranice grafického a takzvaného voľného umenia.“
