ArtKolekcia
Maliarska škola Sherlocka Holmesa
Prípad Maliarskej školy Sherlocka Holmesa
Doposiaľ nepublikovaný zápis doktora Watsona
Na mieste, o ktorom vie iba niekoľko zasvätených, sa nachádza otlčená plechová škatuľa plná blokov, papierov a poznámok zaplnených vypísaným, nie veľmi úhľadným rukopisom. Priam si pýta povedať, doktorským škrabopisom. Väčšina z nich je usporiadaná do zväzkov, mnohé sú však roztrúsené na voľných hárkoch otrhaného papiera, dokonca sa tam nájde aj pár strán počarbaného hrubého baliaceho papiera.
Nachádza sa tam aj množstvo listov písaných tou istou rukou. Na obálkach možno vidieť známky s portrétom kráľovnej Viktórie a poštové pečiatky nesú dátumy od konca 19. storočia. Všetky záznamy sú pedantne datované. K mnohým sú pripnuté drobné odkazy, telegramy či nákresy pripomínajúce mapy. Pri listovaní jedným z blokov na stôl vypadne zdrap papiera, na ktorom sú načrtnutí panáci, ktorí vyzerajú, akoby tancovali.
Podivuhodný večer na Baker Street
V jeden pochmúrny jesenný večer roku 2024, kedy sa na Londýn zniesla hmla ako šedý plášť a pouličné osvetlenie s ňou zvádzalo márny boj, ma kroky opäť raz zaviedli do známeho bytu na Baker Street 221B. Len čo som vystúpal po strmých schodoch, ozvalo sa strohé „Ďalej!“
Sherlock Holmes sediaci v kresle chrbtom ku dverám sa ani nepohol. Jeho pohľad ostal sústredený na sériu obrazov opretých o steny a nábytok. Stoly s laboratórnym vybavením, ktoré obvykle dominovali miestnosti, stáli odsunuté nabok. Nahradili ich umelecké maľby a náčrty, niektoré v klasických zdobených rámoch a iné len samotné plátna.
„Watson,“ oslovil ma odrazu, ani neodtrhol oči od diela, „myslíte si, že umenie a dedukcia majú niečo spoločné?“
Poznali sme sa už príliš dlho na to, aby som sa podivil nad tým, ako Sherlock Holmes bezpečne spoznal návštevníka, hoci som nevydal ani hláska ani nijako inak nenaznačil svoju totožnosť.
„Priznám sa, priateľu, že o tom som nikdy nepremýšľal,“ odvetil som, odkladajúc klobúk a kabát na vešiak. „Umenie mi vždy prišlo ako záležitosť citu a inšpirácie, kým dedukcia je doménou logiky a precíznosti.“
Zaujal som pozíciu vo voľnom kresle oproni Holmesovi a on ma posunkom ponúkol tabakom, ktorý ako vždy skladoval v perzskej papučke na krbovej rímse. Vytiahol som svoju obľúbenú hlinienku a rád som si zapálil.
Holmes sa pousmial a aj on siahol po fajke. Bola to nádherne zdobená briarka, dar od jedného z jeho klientov, a napchal si ju tabakom. Ukázal na jedno z diel. „Práve tento prípad vás, môj drahý Watson, presvedčí o opaku. Pozrite sa na tieto obrazy – kolekcia s názvom Maliarska škola Sherlocka Holmesa. Každá vrstva farby, každý detail, každý ťah štetca má svoj dôvod, svoju logiku. Tento autor, volá sa Julo Nagy, nevytváral len obrazy. Dedukoval!“
Čítať viac...menej...
Poslušne som sa zadíval na obraz. Jemná podmaľba v odtieňoch šedej bola takmer neviditeľná v slabom svetle lampy, no zároveň ma prekvapila neuveriteľnou precíznosťou detailov. „Holmes, to tieňovanie! Ako dokáže niekto rozlišovať toľko jemných odtieňov?“ spýtal som sa ohromene.
„Okrem toho si všimnite,“ povedal Holmes a naklonil sa v kresle dopredu, „ako sa tu používajú iba tri základné tóny – čierna, biela a šedá. To nie je o citoch, to je o presnosti. Viete, čo to pripomína? Mapu zločinu. Všetko, čo vidíte, je logické, nie náhodné.“
Prvé stopy: Proces učenia
„Začnime názvom,“ pokračoval Holmes, jeho tón nabral analytickú ostrosť. „Škola Sherlocka Holmesa naznačuje, že ide o proces učenia. Dynamický, živý. Tento umelec sa vydal na cestu poznania, ktorá trvala osem rokov.
Kolekcia obsahuje 85 malieb, každá z nich slúži ako ilustrácia príbehov z Doylovho kánonu. Ale prečo práve Sherlock Holmes? Autor v ňom videl dokonalého učiteľa dedukcie – tentoraz nie v oblasti zločinu, ale v samotnom umení. Knižné ilustrácie boli jeho motiváciou, ale zároveň aj zámienkou, aby sa naučil všetko, čo o maľovaní vedeli starí majstri.“
Holmes vstal, odrazu priam sršal energiou, a počal sa prechádzať hore dolu popred rad obrazov. „Len sa pozrite na tieto čiernobiele podmaľby. Každá z nich je zhotovená technikou grisaille – podmaľba je premyslene vyhotovená čiernou, bielou a odtieňmi sivej. Je to spôsob, ako vybudovať svetlo a tieň ešte pred tým, než sa pridajú farebné lazúry. Táto metóda siaha až k Janovi van Eyckovi. Autor sa ju musel najskôr naučiť a pochopiť, následne precvičiť a aplikovať.“
Techniky starých majstrov a moderné metódy
„Teraz! Pozrime sa dôslednejšie na tento obraz,“ Holmes sa náhle zvrtol a ukázal na detailne prepracované svetlé plochy portrétu dámy v ružovom. Cítil som, ako ma tá nežná tvár berie za srdce a musel som vyvinúť úsilie, aby som sa opäť sústredil na Holmesovu analýzu. „Toto je sfumato Leonarda da Vinciho. Jemné, dymové prechody medzi svetlom a tieňom, dosiahnuté nespočetnými vrstvami tenkých lazúr. A teraz, aha, pozrite sem – vrstvy bohatých farieb, ktoré presvitajú jedna cez druhú. Je to technika starých holandských majstrov, ako bol Rembrandt. Každá z týchto techník je precízne študovaná a precvičená do dokonalosti.“
Holmes sa vystrel a zadumane zabafal z fajky. „Do úplnej dokonalosti.“
„Ale Holmes,“ spýtal som sa udivene, „ako mohol umelec tak presne zachytiť svetlo v takých jemných vrstvách?“
Môj priateľ zodvihol jeden nezarámovaný obraz zo zeme a podržal ho bližšie pri svetle. „Pozrite sa dobre na podklad. Vidíte ten okrový tón? To je základ, Watson. Na ňom sa stavajú svetlo a tieň, ktoré zostanú jasne viditeľné cez priehľadné lazúry. Van Eyck to zdokonalil, Rembrandt obohatil o štruktúru, a tento umelec, ten to prijal ako výzvu!“
Dedukcia z realistických detailov
„Watson, tu vidíte skutočnú dedukciu,“ rozvíjal Holmes svoju teóriu. „Autor musel nielen namaľovať, ale aj pochopiť dobu, ktorú zobrazoval. Kostýmy, zbrane, interiéry, budovy, vlaky, hasičslé vozdidlá, bicykle a omnoho viac – to všetko muselo byť presné! Napríklad, ak chcel hodnoverne zachytiť zbrane, ktoré nám tak veľmi pomohli v prípade Psa rodu Baskervillovcov, musel si najprv zistiť, aké typy revolverov sa používali koncom devätnásteho storočia. A presne tak sa tieto zbrane objavili na plátne.“
Holmes sa zamyslene dotkol jedného z obrazov. „Tu som ja s revolverom Webley .45 British Bull Dog, kompaktnou ale spoľahlivou zbraňou, obľúbenou medzi detektívmi a civilistami viktoriánskeho Anglicka. Má krátku hlaveň, vďaka čomu sa ľahko skryje a prenáša, no pritom stále poskytuje dostatočný výkon na rýchlu akciu.“
Následne s fajkou v ruke ukázal na druhú postavu na plátne. „A tu je váš revolver, Watson. Adams MKIII, model 1872, Service revolver, štandardná vojenská zbraň svojej doby. Má robustnú konštrukciu, väčšiu kapacitu a spoľahlivý mechanizmus. Typická zbraň britského dôstojníka – presne taká, akú by si ponechal v držbe bývalý vojenský lekár.“
„Ale,“ spýtal som sa, ešte stále pochybujúc, „ako ste si mohli byť istý práve týmito modelmi?“
Holmes zdvihol obočie. „Je to prosté, Watson! Všimnite si rukoväť na tejto kresbe. Typická pre Webley, model .45 British Bull Dog. A váš Adams MKIII má charakteristické masívne telo a dlhšiu hlaveň – presne to, čo sa v tom čase predpisovalo britskej armáde. Autor pri výbere musel konzultovať historické zdroje a analyzovať dobové záznamy, aby zvolil zbrane, ktoré najlepšie vystihujú charakter a profesiu oboch postáv. A zvládol to dokonale.“
Nezmohol som sa na iné, iba uznanlivo pokývať hlavou.
Umenie ako dedukcia
Podľa námetu Jula Nagya, s priateľom z inej dimenzie Charlesom G. P. Thornom. Literárne spracovala Anna Olejárová.
